Cesta smrti - Bolívia 2001
Najnebezpečnejšia cesta sveta v rámci horolezeckej expedície - Bolívia 2001.
Doporučujem absolvovať.
Počas horolezeckej výpravy HO Jasná Liptovský Mikuláš do pohoria Ánd v Bolívii, Huayana Potosi 6088 a Mt. Ilimani 6438m sa nám podarilo absolvovať veľmi peknú akciu a to zjazd bicyklom z horského sedla Ánd /4650mnm/ priamo do Amazonskej džungle.
La Paz hlavné mesto Bolívie, ktoré leží vo výške 3600 až 4000mnm je najvyššie položeným hlavným mestom na svete. Jediná cesta z La Paz, ktorá viedla cez hlavný hrebeň pohoria Ánd cez sedlo vo výške 4650m / od roku 2006 sa vraj používa nová cesta / priamo do Amazónie do mestečka Coroicu 1200mnm, považovali, považujú, za najnebezpečnejšiu cestu sveta.
Ročne na nej zahynulo 100-200 ľudí, cesta zarezaná v obrovských svahoch Andských šešťtisicoviek má na niektorých miestach šírku len pár metrov. Auto, ktoré sa zrútilo , či už možným zosunom zeme, nedbalosťou, vodou po silných dažďoch , už nebolo nožné vytiahnuť. V hustých lesoch začínajúcej sa Amazonskej džungle v hĺbke 600-800m bolo vydané napospas prírode.
Cestu postavili vojnoví zajatci v období 1930-40 za niekoľko rokov.
Ráno o 4 hod. nastupujeme do mikrobusu v La Paz , ktorý za sebou ťahá prívesný vozík aj s našimi bicyklami , pomaly krásnou scenériou Ánd stúpame do sedla vo výške 4650mnm.
V sedle je niečo pod nulou a tak sa dobre obliekame, kontrola bŕzd a začína jazda . S výšky 4650m sme začali plynulou , asi 65km dlhou jazdou, klesať do mesta Coroico ležiace v nadmorskej výške 1200m, priamo do Amazonskej džungle, teda prevýšenie 3450m.
Samotná jazda bola perfektná, každých 500 výškových metrov sme museli niečo zobliecť, teplota rapídne stúpala. Celý zjazd sme absolvovali tak aby sme vždy jazdili pri svahu, rýchlosť niekedy klesala na 5km za hodinu. Bolo ta hlavne pri strete auta, ktorý slimačím tempom stúpal hore. Pred nami sa rozprestieralo more obrovských zalesnených údolí a dolín začínajúcej Amazonskej džungle nad ktorou dominovali vrcholky juhoamerických Ánd.
Cesta späť ubiehala veľmi pomaly, párkrát sa prehrial motor, či zápcha v doprave, veď pri náhodnom stretu dvoch väčších aut musel ten spodnejší cúvať až na miesto kde sa tieto dva auta zmestili .
A tak spiatočnú cestu do La Paz sme si krátili žuvaním koky, ktorá je v Bolívii bežne používaná.
Šmoll J.
Stránky na najnebezpečnejšie ciesty sveta.
http://automix.atlas.sk/na-cestach/691399/top5-najnebezpecnejsich-ciest-na-svete
http://tvnoviny.sk/spravy/svet/video-toto-su-tri-najnebezpecnejsie-cesty-sveta.html
Fagaráš, zima r.2000
Fagaráš 2000
Fagaráš, najvyššie pohorie ležiace na juhu Rumunska, najvyšší vrchol je Moldoveanu 2 543 m, tridsať vrcholov presahuje výšku 2 300 m.
Pohorie pripomína scenériou niečo medzi Vysokými a Západnými Tatrami a dosahuje dĺžku asi 80 km. Doliny severnej časti majú dĺžku 15-18 km, doliny na južnej strane, ktoré spadajú do oblasti Dunaja, dosahujú až 30-35 km. Je to rozľahlé pohorie s množstvom lesov, najkrajšia časť Transylvánskych Álp.
V sedemdesiatych rokoch uskutočnila 8-členná skupina skúsených československých a nemeckých horolezcov za 12 dní prvý zimný prechod hlavným hrebeňom - Ivan Dieška, Zdeňek Lukeš a ďalší.
Naše návštevy po Balkáne neobišli ani toto pohorie a tak r. 2000 v zime skupina 5 jaskyniarov-horolezcov (Ľ. Očkaik, Ľ. Rybanský, P. Mitter ml., E. Kapucian a J. Šmoll) prichádza pod Fagaráš s cieľom prekonať celý alebo aspoň časť hlavného hrebeňa .
Našu trasu začíname od plesa Bilea Lac, asi v prvej tretine celého pohoria, kde je aj chata toho istého názvu. Ráno stúpame na hrebeň a pomaly prekonávame prvú časť našej trasy, večer na hrebeni v snehu zakopávame stany. Deň nás víta hustou hmlou a vetrom, viditeľnosť je takmer nulová. Ostrý hrebeň zaniká v hmle, tak nevieme či máme liezť alebo zlanovávať. Najbližším žľabom schádzame dole do doliny a potom krížom späť na chatu, stany nechávame stáť tak, ako sme ich postavili. Utorok ráno je slnečno a za niekoľko hodín sme opäť pri stanoch, balíme veci a pokračujeme v pochode.
Náš pochod – lezenie niekoľko dní pokračuje ďalej, teplota cez deň dosahuje -10 až -15 stupňov, v noci -25 a viac. V piatok večer, asi 30-40 výškových metrov pod hlavným hrebeňom v dostupnom sedle, zakopávame v snehu poslednýkrát stany. Každú noc všetky veci od papučiek z lyžiarok, rukavíc, ale aj plynová bomba atď. musia ísť tiež do spacáku, najlepšie na brucho tak, aby nezamrzli. Na druhý deň nás čaká ešte pár km a potom zostup na sever niektorou z dolín a potom do údolia, kde máme auto.
V ranných hodinách nás zobúdza silná víchrica, doslova váľa naše stany. Po krátkom dohovore balíme stany a schádzame ešte po tme na juh, pomaly sa rozvidnieva a nastáva čas rozhodnutia. Čakať na počasie, aby sme mohli opäť vystúpiť na hlavný hrebeň a odtiaľ niektorým zo žľabov zísť dole, alebo zostúpiť južnou stranou a potom obísť celé pohorie vlakom, autobusom. Pokúsiť sa prejsť cez hrebeň v takomto počasí úplne vypúšťame, veď na severnej strane sú 200-300 m skalné steny a zostup v týchto podmienkach môže byť veľmi nebezpečný.
Tak teda na juh. Obúvame lyže, ktoré sme asi 7 dní niesli a teraz ich začíname využívať. Lyžujeme do doliny, ktorá postupne naberá min. sklon (ešte miernejšia ako Tichá dolina) a tak sa posúvame až do večera. Opäť malý bivačik a ráno zase ďalej, na obed konečne prichádzame do prvej dediny. Prešli sme dolinou, ktorá dosahuje dĺžku asi 35 km. Ďalej pokračujeme stopom, autobusom, vlakom. V nedeľu ráno po 9 dňoch sme pri našom aute, spokojní a možno každý o niekoľko kg chudší. Balíme veci, ďakujeme domácim za stráženie auta a hor sa domov.
Prechod hlavným hrebeňom
Stúpame na hlavný hrebeň
Palúdzka 3.4.2011, Šmoll Ján
INÉ AKTIVITY
Iné prieskumy a aktivity
- 1993 - vystrojenie a zostup do prvej priepasti vo Velebite, Ledenik -450 m (Šmoll)
- 1997 - expedícia Brazília, jaskyňa Toca de boa Vista (Šmoll) organizovaná Štefanom Labudom. Spoločne s domácimi sme boli pri objave a mapovaní 11 km chodieb, jaskyňa dosiahla dĺžku 91 km.
- 1996 – 2007 10-tka cyklistických akcií za účelom spoznávania krasových a ,iných“, oblastí Balkánu (Bulharsko, Rumunsko, Albánsko, Čierna hora, Kosovo, Macedónsko). Pri týchto akciách sme zaregistrovali množstvo zaujímavých speleologických javov, niektoré postupne skúmame. - 2000- neúplný zimný prechod hlavného hrebeňa pohoria Fagaraš v Rumunsku (7dní) - Očkaik, Rybanský, Šmoll, Kapucian, Mitter
- 2009 expedícia Polárny Ural, Očkaik
- 1988 – 2009 horolezecké aktivity: Vysoké Tatry, Rumunsko, Nórsko – stena Trollwegen Dolomity, Rakúske Alpy, Švajčiarske Alpy, Andy, Pamír, Ťan-Šan, Kaukaz (Staník, Rybanský, Šmoll)
Ján Šmoll
V severovýchodnej stene Pizzo Badile 3 308mnm
V severovýchodnej stene Pizzo Badile 3 308mnm
Pizzo Badile /3308mnm/ leto 2001
Lezecký prieskum v jaskyni Velika Klisura sa zrazu zastavil na vojne medzi Srbskom a Kosovom a tak prišla myšlienka zaliezť si trochu na voľnom vzduchu a oživiť staré lezecké časy. Plán bol jasný , na prvý pohľad jednoduchý, ale o to ťažší vo svetoznámej severovýchodnej stene Pizzo Badile v oblasti Bergelu vo Švajčiarskych Alpách.
Piizzo Badile /3308mnm/ 900m vysoká kolmá SV stena pritiahla tých najlepších svetových lezcov od začiatku alpinizmu. Prvý priestup počas niekoľkých dní urobil R.Cassin. Tu istú cestu absolvoval v roku 1964 aj Peter Hipman a tak sme mali o to väčšie potešenie na prelezenie tejto cesty. Vo dvojici s Paľkom Staníkom a ďalšou lezeckou dvojkou z HO Jasná Lipt. Mikuláš, M. Sim – M. Wolf sme sa v ranných hodinách po bivaku pod stenou /o 4 ráno/ dostali pod skalnú stenu. Naše prekvapenie bolo keď tu zrazu stálo asi 20 lezeckých dvojíc, väčšina začala liezť takmer 1km dlhý pilier /IV/ , ktorým sa zostupuje zlanením po výstupe v SV stene
Asi 8 lezeckých dvojíc pred nami sa postupne stráca v stene a konečne prichádza aj rad na nás. Pomaly a rozvážne ťahá Paľko jednotlivé dĺžky laná, obtiažnosť sa strieda medzi IV až VI stupňom horolezeckej kvalifikácie. Pomaly a isto naberáme výšku a už v popoludňajších hodinách sme asi 700m nad ľadovcom, ktorý vidieť v údolí. Oproti nám čnie Pizzo Cengalo 3370mnm, mohutný skalný útvar s 1000m stenou. Takmer po tme doliezame na skalný hrebeň a začíname zlaňovávať . Ale po 200m sme v úplnej tme , tak neostáva nič iné len bivak. Zaisťujeme sa pomocou skôb na malej plošine a postojačky vo výške 3000m čakáme na ráno. Náš dobrý Paľko opäť prekvapuje, vyťahuje šúľané cigarety a začíname šúľať , 20ks, zašúľať a pofajčiť tak asi 15minút, 4 ks za hodinu. Pri slabom mraze túliac sa k sebe päť či šesť hodín ubehlo ako voda, sú 4 hodiny ráno a prvé svetlo nás povzbudilo a tak už za pár minút pokračujeme v zlaňovaní zvyšných 800m.
Ešte 4 hodinový zostup spod steny a po 3 dňoch sme opäť v aute.
Ján Šmoll